Dušan Králik formoval svoje umelecké myslenie počas štúdia reliéfneho sochárstva u prof. Rudolfa Pribiša na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rokoch 1961 – 1967. Na výtvarnú scénu vstúpil s mimoriadnou razanciou v roku 1968, keď sa úspešne predstavil na Medzinárodnom bienále mladých výtvarníkov Danuvius 68. Už vtedy zaujal ako výrazná a originálna osobnosť – jeho autentický umelecký prejav oslovil nielen medzinárodnú porotu, ale aj významného teoretika umenia Jindřicha Chalupeckého.
Archívne pramene potvrdzujú, že Králikovo meno zaznievalo medzi vážnymi kandidátmi na ocenenie, ktoré mu, napriek vysokému uznaniu, napokon udelené nebolo. Odkaz tejto prelomovej prezentácie dnes pripomínajú aj diela Pred zrkadlom (1968) a Autoportrét – Zlý sen (1968), ktoré Slovenská národná galéria v Bratislave získala do svojich zbierok v roku 2024. Rok 1969 priniesol Dušanovi Králikovi prvú samostatnú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka, kde predstavil cyklus radikálnych kompozícií – najmä kolorované sadrové plastiky.
V ikonickom diele Stupaj (1968) sa priamo vyrovnal s tragickými udalosťami svojej doby – okupáciou a zánikom nádejí na spoločenské reformy v Československu. Práve táto výstava sa však stala až osudovou: počas normalizácie mu bolo znemožnené vystavovať a spolu s ďalšími autormi bol vylúčený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Pre Králikovu ranú tvorbu je charakteristická práca s kolorovanou sadrou, prostredníctvom ktorej – podobne ako Jozef Jankovič v epoxide – objavoval expresívny potenciál farby a nové podoby človeka. Farebné akcenty detailov nesú ozveny pop-artu, no v jadre jeho diela nachádzame skôr polohy novej figurácie a neosurrealizmu, hlboko zakorenené v jeho osobnej skúsenosti a autentickom prežívaní reality.
Jeho sochársky jazyk sa dotýka existenciálnych otázok – morálky, dehumanizácie a straty ľudskosti. Sadrové figúry z konca 60. rokov 20. storočia pôsobia znepokojivo až mrazivo: nesú v sebe napätie, strach i zdesenie, akoby vystupovali zo snov či z temných zákutí podvedomia. Teoretik umenia Juraj Mojžiš túto polohu výstižne v tom čase pomenoval ako „mýtus o človeku úzkostnom“.
Králik nachádzal inšpiráciu v bezprostrednom svete okolo seba – v každodennosti, ktorá pod povrchom skrýva hlboké, často znepokojujúce významy. Vytvoril sériu sugestívnych „prízrakových“ kompozícií, balansujúcich medzi ľudským a zvieracím princípom, z ktorých sa dodnes zachovalo už len torzo. V zbierkach Slovenskej národnej galérie sú dnes zastúpené jeho kresby, plakety, šperky i sochárske diela známych cyklov Vitajte na strojoch (70. roky) a Vitajte v kozme (80. roky).
Okrem komornej sochárskej tvorby sa venoval aj monumentálnym realizáciám pre architektúru (Bánovce nad Bebravou; Telekomunikačná budova, Žilina; Letecká opravovňa, Banská Bystrica; Obchodný dom, Podunajské Biskupice – mnohé z nich sú dnes už zničené), po roku 1990 vytvoril viaceré diela pre sakrálne interiéry (Marianka, Križovany nad Dudváhom, Sereď a ďalšie), aktívne sa zúčastňoval sochárskych sympózií doma i v zahraničí.
Nech je toto jubileum nielen pripomenutím Králikovej umeleckej dráhy, ale aj poctou tvorcovi, ktorý svojím dielom dokázal s naliehavosťou a bez kompromisov pomenovať úzkosti i pravdy svojej doby.
