A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. (Ján, 8,32)
S hlbokým zármutkom sme prijali správu, že vo veku 76 rokov navždy odišiel konceptualista, performer a pedagóg Ľubomír Ďurček. Jedna z výrazných osobností generácie, ktorá nastúpila na výtvarnú scénu v 70. rokoch 20. storočia. Patril k slobodne zmýšľajúcim umelcom, aktívny v bratislavskom undegrounde, spolupracoval s Jánom Budajom, Júliusom Kollerom a s mnohými ďalšími.
Počas normalizácie ho postihol zákaz verejne prezentovať svoju tvorbu – alternatívnu, experimentálnu, neoavantgardnú, jednoznačne inú formou i obsahom, ako bolo oficiálne uznané bývalým komunistickým režimom. Jeho krehké umenie, za každých okolností hľadajúce pravdu a spravodlivosť, mohla slovenská i medzinárodná verejnosť vidieť až po roku 1989. K umeniu, a to nielen k svojmu, pristupoval s plnou vážnosťou, a nikdy a za žiadnych okolností zo svojich hodnôt neustúpil.
Až do posledných chvíľ sa učil, ako hovoriť s oponentmi a ako ich vedieť počúvať. Rozvíjal tým kultúru dialógu a akceptácie v bezpečnom priestore – hoci na ulici, v kaviarni alebo cukrárni. Kdekoľvek si vedel nájsť priestor a čas na skúmanie interakcií s ľuďmi, známymi i neznámymi. Mnohí z nás by už takýto rozhovor dávno ukončili, on však mal dar počúvať a argumentovať – cvičil sa v tom celý život, lebo systematický tréning považoval za najpodstatnejší.
V jeho umení však tento dril vôbec nevnímame, pôsobí ľahko, harmonicky a hravo. Oslovuje jednoduchosťou a ľudskosťou. Ďurček do hĺbky analyzoval komunikáciu, sám seba i umenie. Bola v tom istá miera posadnutosti a neústupčivosti, ale aj neobyčajnej hry. Sústredil sa na veci, ktoré iní prehliadajú a hľadal tam, kde hľadajú psychológovia, filozofi a sociológovia. Mala som možnosť ho v „akcii“ niekoľkokrát zažiť a za túto skúsenosť som, ako aj mnohí ďalší, vďačná, lebo otvárala cestu k tým druhým a k inému.
Ďurček sa primárne zameral na človeka. Vo svojich výtvarných prácach vychádzal z priamych skúseností a výskumov ľudských vzťahov a zo vzájomnej komunikácie. Jeho záujmy boli mimoriadne široké, od štúdia histórie, literatúry, pedagogiky, filmu až po hudbu. Vyznával rozmanitosť ako výnimočnú hodnotu ľudského spoločenstva a jeho kultúry, dané zákony a zaužívané vzorce skúmal a porušoval tak, aby neprekročil morálny imperatív; na prvých miestach stáli čestnosť a skromnosť.
I keď na bratislavskej akadémii vyštudoval maľbu, opustil ju a sústredil sa na iné výtvarné techniky, mimoumeleckú skutočnosť, nové materiály a médiá – fotografiu, grafiku, objekt, akciu, film, koláž, autorskú knihu v rôznych kombináciách a vrstveniach. Komorné formáty prác mu slúžili ako prostriedok zdieľania. Ich zámerom bolo vyvolať komunikáciu a myslenie, nadviazať otvorený rozhovor a nájsť porozumenie, toleranciu a rešpekt.
V posledných rokoch rozvíjal projekt, ktorý inicioval pri náhodných stretnutiach otázkou: „Môžem vám dať kartu?“ Ak oslovený/oslovená súhlasil/a, odovzdal mu/jej pohľadnicový formát tlače s aktuálnym posolstvom. Metaforicky „rozdával karty“, dobre poznajúc moc bezmocných, zároveň si pritom do zošita dôkladne zaznamenal adresáta karty a dátum. Ich obsah bol trefný a skutočne zasahoval pálčivé spoločenské témy.
Pri niektorých som vyprskla smiechom a pri iných sa čudovala nad tým, ako ich urobil a či vidím to, čo vidím a ako je možné, že to vidím? Malým formátom naozaj dokázal povedať veľa a zároveň týmto spôsobom zostavoval zvláštny kalendár nášho nepokojného času.
Na záver si dovolím byť osobná a poďakovať sa Ľubomírovi Ďurčekovi za stretnutia, rozhovory a najlepší Thurzov čaj uvarený podľa pradávneho receptu, servírovaný pri rozprávaní nad jeho prácami v Medzipriestore.
Česť Vašej pamiatke!
Vladimíra Büngerová
