Alex Mlynárčik: Evina svadba. 1972. Fotografia z akcie-alávnosti: Miloš Vančo. Vpravo hore Alex Mlynáčik a Jundřich Chalupecký, medzi nevestou a ženíchom Pierre Restany. SNG
Jeho krédom je spojenie či totalita umenia a života. Umenia bez hraníc, hierarchie a hlavne – inde. Inde v zmysle priestoru, výtvarných prostriedkov, publika a tolerancie k odlišnosti a cudziemu. Umenie podľa neho patrí nielen do galérie alebo múzea umenia, ale priamo na ulicu, do verejného priestoru, prírody a všade tam, kde je skutočná „človečina“.
Alex Mlynárčik sa narodil 14. októbra 1934 v Žiline. Komunizmus negatívne poznačil jeho osobný i umelecký príbeh. Prvú osobnú drámu s realitou totality a neslobody zažil v temných 50. rokoch ako 17-ročný študent gymnázia. Spolu s kamarátom utiekol za dobrodružstvom do západnej a pre socializmus nepriateľskej a nebezpečnej krajiny. Za ilegálne prekročenie hraníc si ako mladistvý odpykal trest. Vo väzení boli jeho jediným „spoločníkom“ anonymné nápisy, odkazy a znaky na šedých múroch. Tieto grafity, stopy neznámych ľudí ho natoľko ovplyvnili, že ich fyzicky nachádzame nielen na viacerých dielach, ale podprahovo sú prítomné naprieč jeho tvorbou. Ako oslava hlasu obyčajného človeka a jeho nefalšovanej múdrosti, etických, humanistických a demokratických princípov ako najvyšších hodnôt ľudského spoločenstva.
Štúdium na žilinskom gymnáziu napokon ukončil až vo veku 25 rokov. V rokoch 1959 – 1965 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení monumentálnej tvorby (prof. D. Milly a prof. P. Matejka) a na oddelení výtvarnej tvorby v architektúre Akadémie výtvarných umení v Prahe (prof. V. Sychra).
Mlynárčikovi v roku 1964 sa stalo osudným stretnutie s francúzskym teoretikom umenia Pierrom Restanym v Paríži, zakladateľom skupiny Nových realistov. Umelcov z viacerých kútov sveta spájala myšlienka o „...vzťahu medzi umením a životom, ktorá sa deje prostredníctvom uvedomenia si modernej prírody. Je ňou príroda mestská, priemyselná, sprostredkovaná. Umenie je život mesta, továrne, masmédií a rýchlo napredujúcej technológie informácií.“ (P. Restany) Medzi teoretikom a jednotlivými umelcami skupiny vznikli pevné priateľské väzby a dlhodobé spolupráce.
Mlynárčik vedome umením provokoval a radikálne prekračoval hranice, aby narušil konzervatívne predstavy o funkcii umenia v spoločnosti. Odmietal malomeštiactvo, pretvárku, byrokraciu, totalitnú ideológiu a spočiatku patril do alternatívnej scény, presadzujúcej experimentálne formy umenia, a neskôr v normalizačných rokoch k neoficiálnym, zakázaným autorom. V generácii umelcov šesťdesiatych rokov pôsobil ako enfant terrible. Odvážne realizoval iné podoby a východiská výtvarnej tvorby: objekt, koncept, akciu, environment, interaktivitu, prospektívnu architektúru, kolektívnu spoluprácu a inštitucionálnu kritiku.
Známe sú jeho slávnosti – kolektívne akcie, nebývalých rozmerov, ktoré narušili bežnú rutinu oživením fenoménu sviatku a spolupráce (Deň radosti, 1971; Evina svadba, 1972 a i.).
Pri Mlynárčikovi si musíme uvedomiť, že za kritikou tradičného umenia je paradoxne veľký milovník samotných dejín umenia a niektorých moderných a avantgardných umelcov. Pravidelne im vyjadruje pocty, neustále sa k nim vracia, interpretuje a cituje ich ako vzácnych predchodcov a takmer blízkych priateľov z minulosti. Popritom s nimi vedie otvorený dialóg a oživuje ich umelecký odkaz.
Alex Mlynárčik: Deň radosti. 1971. Fotografia z akcie: Miloš Vančo. SNG
Svoj tínedžerský sen o spoznávaní iných svetov si nakoniec cestovateľskými zážitkami naplnil. Uskutočnil cesty okolo sveta a tieto skúsenosti aj umelecky pretavil. Dodnes je charizmatickým rozprávačom, počúvať ho alebo čítať jeho spomienky je zážitkom par excellence. Koľko je v nich mystifikácie a koľko pravdy, zostáva úlohou pre históriu umenia.
Alexovi Mlynárčikovi želáme pevné zdravie a vyjadrujeme vďačnosť za jeho výnimočný prínos do dejín slovenského výtvarného umenia. Svojou umeleckou aktivitou v čase zatvorených hraníc priniesol do našej krajiny slobodné myslenie a narušil tak izoláciu prepojením s aktuálnym dianím vo svete.
Vladimíra Büngerová, kurátorka SNG
