Na odporúčanie rodinného známeho, ktorým bol sochár Ján Koniarek, Štefunko začal so svojím prvým umeleckým, či skôr remeselným učením sa za rezbára (Odborná škola na spracovanie dreva v Starej Turej). K drevu ako sochárskemu materiálu mal nesmierne blízko, postupne ho však nahradil bronz, ktorý sa stal natoľko prístupným, že odliatok bol lacnejší ako manuálne neľahké vyhotovenie v dreve. O generáciu starší sochár Ján Koniarek znamenal pre Štefunka celoživotný vzor, silnú autoritu a istým spôsobom aj oporu, napriek tomu, že každý z nich mal odlišný pohľad na umenie. Napriek názorovým rozdielom vo veciach pomníkového charakteru vedeli nájsť spoločnú reč a tým bolo plastické stvárnenie našich národných dejín, významných historických osobností a položenie základov slovenského sochárstva.
Štefunko v rokoch 1925 – 1930 študoval dekoratívne sochárstvo na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (Š. Zálešák, K. Štipl) a po ukončení štúdia a absolvovaní vojenskej služby sa usadil vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine, kde žil a tvoril až do konca života. Nemalý vplyv na jeho umelecké zmýšľanie malo práve martinské národné a kultúrne zázemie, aktívne utvárané Maticou slovenskou. Štefunko tu viedol rezbársky kurz, v národnom múzeu pôsobil ako konzervátor, postupne si vybudoval vlastný ateliér a pustil sa do náročného súťaženia, aby sa mohol uplatniť pri tvorbe pomníkov, pamätníkov a portrétov významných dejateľov, rovnako v komorných, voľnejších prácach, nezávislejších od vonkajšieho zadania.
Pražské štúdiá ho vyformovali ako sochára všestranného, schopného pracovať v malom formáte, akým je medaila, ale vedel si poradiť taktiež s monumentálnymi pomníkovými výzvami (Pomník padlým v Nových Zámkoch, 1934 – 1936; Pomník Turčianskych dobrovoľníkov v Martine, 1935 – 1938; Pomník P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, 1935 – 1936; Pomník básnika Jána Kollára v Mošovciach, 1961 – 1963). V predvojnových časoch patril k odvážlivcom, ktorí sa nebáli verejne napísať, že pri pomníkových súťažiach (vtedy súbehoch) neraz dochádzalo ku korupcii, ktorá bola príčinou mnohých priemerných a podpriemerných realizácií: „Zjavia sa tí slabí sochári a vo vedomí svojich nedostatkov podplácajú členov poroty soškami, získavajú si ich lumpačkami, a keď prichádza na riešenie vecí, už napred je rozhodnuté, kto vyjde zo súbehu víťazne. Že týmto sa poctivý sochár znechutí v práci, o tom niet pochybnosti.“
Štefunko je v dejinách umenia charakterizovaný ako „moderný realista“, intenzívne vstrebával myšlienky moderného sochárstva, no v jeho prípade vždy viac prevážila klasika a tradícia. V jeho predvojnových a medzivojnových prácach silnejšie vnímame vplyvy moderného európskeho, predovšetkým českého sochárskeho umenia – zjednodušenie formy, nové motívy, vylúčenie nepodstatných detailov a odmietnutie „rodinovsky“ rozvibrovanej hmoty, civilnejšie námety a nižšiu dávku idealizácie (Žena polievajúca kvety, 1941; Žena presádzajúca kaktusy, 1934; Žena s vedrom, 1930 – 1940) alebo naopak expresívny výraz vrchovato naplnený emóciami (Hlásateľ pravdy, 1936 – 1937).
Štefunka okrem už spomenutého formovalo i to, že vyrastal na dedine, kde mal možnosť priamo zažiť ľudové tradície a pochopiť špecifickosť slovenskej nátury, ľudovej kultúry a zvykov. Uplatnil ich nielen v sochárskej tvorbe (Jánošíkova fontána v Martine, 1940 – 1941), ale aj aktívnym etnografickým bádaním (zostavil napríklad Recepty na liečenie nemocí z byliniek, zo zeleniny a z ovocia) – a aby sme si jeho osobnosť pripomenuli skutočne komplexne, uvedieme, že okrem sochárstva bol literárne činný, pracoval ako výtvarný redaktor, po založení VŠVU dlhé roky pôsobil ako pedagóg. A keďže po štúdiách pri svojom uplatnení zažil veľmi negatívne skúsenosti, snažil sa, aby absolventi a absolventky bratislavskej školy mali možnosť realizovať sa na výtvarnom dotvorení novej výstavby, a podporoval v tomto duchu vtedajšie legislatívne úpravy.
A aký odkaz nám Štefunko popri svojom umeleckom diele zanechal? Od začiatku pôsobenia na výtvarnej scéne aktívne upozorňoval, že problém stavu slovenského výtvarného umenia nestojí iba na umelcoch, ale aj na jeho publiku – zdôrazňoval, že je potrebná osveta, vzdelávanie a kultúrnosť, bez ktorých je nemožné, aby vzniklo kvalitné a nadčasové umenie. Viacej vítal kritiku ako plané, falošné reči pochlebovačov a veril, že „umenie treba žiť a len prežité v ňom stvárňovať. To je tisíc ráz pravdivá, na skutočnosti ukovaná poučka“.
Diela Fraňa Štefunka môžete navštíviť v stálej expozícii Moderna v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, na monografickej výstave Fraňo Štefunko – Tretí rozmer premenlivej doby v Turčianskej galérii v Martine či v expozícii První republika v Národnej galérii v Prahe.
Vladimíra Büngerová
