Igor Grossmann bol človekom mnohých záujmov a viacerých talentov. Dlho to nevyzeralo, že fotografovanie bude jeho životným poslaním. Narodil sa v Žiline, v rodine lekárnika, vyštudoval chémiu a farmáciu a po otcovi prevzal správu lekárne. Lenže po roku 1948 im lekáreň „zoštátnili“ a jeho už s rodinou preložili do Rajca, kde prevzal správu lekárne. Rajec bol síce mestečkom neďaleko Žiliny, ale hneď za jeho humnami (v tomto prípade doslova) bol nefalšovaný vidiek, dedinské prostredie ešte nedotknuté socializáciou a kolektivizáciou poľnohospodárstva.
Grossmann dostal síce fotoaparát už ako dvanásťročný chlapec, ale až tu ako tridsaťročný videl, že preňho ako fotografa nastala tá pravá chvíľa. To, čo fascinovalo už viacerých umelcov a fotografov pred ním, bol „svet na odchode“ (Milan Rúfus), dožívajúci svet kompaktnej ľudovej kultúry, dedinského univerzalizmu, ako ho nazýval Martin Slivka. Igor Grossmann už na vlastnej koži pocítil „závan“ nových čias a vedel, že času neostáva nazvyš. A tak sa vlastne ako prvý slovenský fotograf pokúsil o vedomú a celistvú etno-foto-grafickú dokumentáciu tohto sveta – ľudí v práci i mimo nej, ich životného prostredia a spôsobu života, kde všetko, pracovný proces aj s jeho slávnostnými prestávkami, sa odohrávalo vo forme akýchsi rituálov každodennosti aj vybočení z každodennosti, viazaných na sled ročných období.
Grossmann ako fotograf nebol v tomto svete na návšteve, na pracovnom či loveckom výjazde, bol uprostred toho všetkého ako náš pán apatykár, ktorý často zastupoval lekára a niekedy aj zverolekára. Pri fotografovaní tak získal výhodu (podobne ako neskôr Martin Martinček, ktorý vrchárom poskytoval právnické konzultácie), aj keď mal výzor roztržitého profesora, dostal sa k ľuďom tak blízko ako žiadny fotograf pred ním. Jeho prítomnosť ich nijako nerušila, nepózovali mu, mohol ich snímať v autentickom prostredí, nazerať priamo do ich duší.
Na druhej strane ťažkopádna fotografická výbava (v päťdesiatych rokoch sa lepšia ani nedala zohnať), logistické problémy (dopravoval sa na miesto činu najčastejšie pešo, na rebrináku alebo ako spolujazdec na motorke miestneho kaplána) mu to nijako neuľahčili. Jeho fotografický záber bol široký, takmer encyklopedický alebo etnologický, ale niekedy nad tým všetkým prevážilo hlboké ľudské zaujatie. Vtedy vznikli jeho najlepšie snímky. Bol asi jeden z prvých našich fotografov, ktorý si uvedomoval, že najlepšie zábery vznikajú vtedy, keď je autor dostatočne blízko.
Zámerne vyhľadával také prostredia, ktorým sa vtedajší fotografi s technicky nedokonalými aparátmi vyhýbali – fotografoval takpovediac za každého počasia, v prítmí potemnených dedinských interiérov aj pri ostrých svetelných kontrastoch zimného exteriéru. V Rajci sa zoznámil s mladým výtvarníkom Vladimírom Kompánkom a spolu zaznamenávali typické miestne postavy a situácie – na bielom pozadí zasneženého mestečka-dediny sa objavovali zreteľné tmavé obrysy starých žien oblečených v čiernom. Kompánkovi sa zdalo, že „stáli tam ženy ako dosky“, v dvojrozmerných siluetách. Objekty v tomto „obrátenom svete sa javili
ako v negatíve“. Spoločné prieskumy viedli k synestetickému vnímaniu – tie isté postavy Grossmann zaznamenával fotograficky a Kompánek kreslil ich zjednodušené siluetové znaky, čím sa odpútal od požiadaviek socialistického realizmu. Obnova moderny sa začala.
Grossmann mal na naše pomery veľmi široké kultúrne záujmy, už vtedy sledoval súbežne takmer všetky umelecké odbory a vo svojich úvahách často siahol k tzv. estetickým paralelám medzi jednotlivými druhmi. Bol znalcom moderného umenia, jeho konštrukčné princípy mal takpovediac v malíčku (všetko si naštudoval sám) a často sa to prejavovalo aj v jeho fotografiách. Spočiatku boli jeho snímky priame, bez estetických nuansí, ale neskôr, hlavne v šesťdesiatych rokoch, aj keď suverénne zvládali princíp tzv. rozhodujúceho okamihu, boli popri tom tak vynaliezavo komponované, že to pôsobilo až artistne. Keď v autorovom nazeraní prevládli estetické zretele, tak jeho snímky „umierali na krásu“.
Preto boli najsilnejším obdobím v jeho tvorbe paradoxne päťdesiate roky: Vtedy sa svojmu fotografickému prieskumu venoval dlhodobo a systematicky. Keď neskôr Martin Martinček začal s ešte dôkladnejším fotografickým prieskumom Liptova, sústredil sa na pomerne vymedzený priestor, okruh, ktorý neprekročil. Igor Grossman bol tiež dôkladný, ale ešte viac zvedavý. Keď sa v šesťdesiatych rokoch zlepšilo logistické zázemie, okruh svojich fotografických záujmov rozšíril na široké pásmo „vrchárskeho“ Slovenska. Vnímal však už vznikajúce modernizačné paradoxy, keď prvky starého sveta chvíľu koexistovali s prvkami modernej civilizácie, ale postupne boli vytláčané na okraj ľudských záujmov.
Ku koncu šesťdesiatych rokov, keď sa otvorili nové možnosti, Igor Grossman prekročil hranice Slovenska. Kým sa opäť možnosti zúžili, fotograficky zmapoval široké priestory dostupného sveta – od Paríža po Arménsko. Akoby prešiel procesom od Martinčeka ku Kállayovi a plne sa preorientoval z fotografického dokumentovania na situačnú reportáž. Najlepšie sa mu vydaril ale hneď prvý výjazd do Paríža, sviatok, na ktorý sa dlho pripravoval. Zo vzniknutej kolekcie nie náhodou najviac zaujmú snímky z parížskych múzeí a galérií. Ako dobrý znalec umenia sa fotograf nemusel sústrediť na diela, ale na ľudí okolo. Vzniká tak séria snímok, ktoré s pobavením zaznamenávajú chvíľkový zmätok v dušiach, neistotu ľudí zoči-voči umeniu.
Ako fotograf profesionál sa od konca šesťdesiatych rokov viac venoval tzv. výtvarnej fotografii, dobre rozumel novšiemu umeniu objektu a objektovej akumulácie. Využil to už v sérii O dreve (1964-65), v sérii pôvodne objednanej nábytkárskymi závodmi. Uplatnil pri tom proto-konceptuálny prístup – znamenal postupne všetky fázy výrobného procesu, od ťažby v lese cez jednotlivé medzičlánky (akumulácie objektov) až po výsledný produkt. Vôbec prvá autorova publikácia takisto nesie príznačne názov Metamorfózy skla (1988).
Igor Grossmann neúnavne fotografoval do vysokého veku a stále hľadal nové témy. Jedna z posledných sérií zobrazuje veľmi prostý námet – detailné zábery odkvitajúci kvetín v rôznych fázach vädnutia. Farebné fotografie s pritlmenou tonalitou pôsobia skoro estétsky, ale zároveň hlboko osobne, ako séria autoportrétov. Podobne ako tí starci a starké na fotografiách pred odchodom najviac vyjavujú svoju dušu.
Igor Grossmann často porovnával možnosti jednotlivých druhov umenia, ľutoval napríklad, že fotoaparát nemá dušu ako husle. Možno aj preto sú mnohé jeho fotografie oduševnené, lebo sa celý život snažil odstrániť tento hendikep.
Na Dušičky 2024 Aurel Hrabušický
