Pri príležitosti 90. výročia narodenia Marie Bartuszovej (1936 – 1996) upriamujeme pozornosť na kľúčové aspekty jej sochárskej praxe, založenej na experimentálnom skúmaní materiálov a procesov.
Jej autorské techniky ako gravistimulované tvarovanie či pneumatické modelovanie odhaľujú hlboký záujem o transformáciu sadry – od sypkej hmoty po tekutú substanciu schopnú rýchlej premeny. Práve tento proces jej umožnil inovatívne pracovať s tvarom prostredníctvom gumových foriem, odlievania a kombinácií s prírodnými materiálmi.
Bartuszovej séria komorných plastík určená pre bezprostredný hmatový kontakt zdôrazňuje dimenziu intimity a telesného prežívania. Tento aspekt dokumentujú aj unikátne fotografie Gabriela Kladeka z workshopov pre nevidiace a slabozraké deti, ktoré sprostredkúvajú autentickú skúsenosť interakcie so sochou ako objektom vzťahu, hry a spoznávania.
V 80. rokoch 20. storočia sa jej tvorba zásadne prepojila s prostredím vlastného ateliéru a záhrady v Košiciach, kde rozvíjala tému prírodných procesov, rastu a deštrukcie prostredníctvom vajcovitých foriem: „Namiesto uzatvoreného objemu v priestore ako monolitnej jednotky sa otvára vnútorný priestor v samotnom organizme sochy.
Vznikajú otvorené škrupinové štruktúry s odhalenou výstavbovou kostrou, kde prelievanie sa pozitívnych a negatívnych objemov (prázdno, dutina, stopa, otlačok tvaru) tvoria intenzívne vnútorné napätie. Rodí sa stigmovaná, deštruovaná forma, archeológia tvaru so silným existencionálnym nábojom.“ (V. Beskid) Bartuszovej dielo predstavuje jedinečný príspevok k sochárstvu druhej polovice 20. storočia, v ktorom sa spája materiálový výskum, telesnosť a senzitívne vnímanie vzťahov medzi objektom, krajinou a človekom.
