Jozef Jankovič je vedúcou osobnosťou moderného slovenského sochárstva, jeho tvorba od 60. rokov rezonuje v širokom medzinárodnom kontexte. Dielo tohto „bytostného figuralistu“ vyrástlo z originálnej syntézy podnetov popartu, novej figurácie a nového realizmu. Uskutočnil v slovenskom umení revolučnú premenu: tradičný obraz hrdinu nahradil obrazom obete, poníženej a zranenej ľudskosti, na ktorú nazerá raz ironickým, groteskným, inokedy tragikomickým pohľadom. Jankovičovo celoživotné dielo je monumentálnym podobenstvom o človeku, o drámach jeho individuálneho a spoločenského údelu, o odcudzení sebe samému i o totalitnej moci v jej najrozmanitejších podobách.
Dielo Veľký pád z roku 1968 v plnej miere odráža vtedajšie pocity ľudí počas okupácie vojskami Varšavskej zmluvy. Jankovičovo bezpredsudkové videnie „hraníc ľudských možností“ tu dostalo náležitý podnet. Ukazuje nám akési anti-torzá, osamostatnené pohyblivé telesné časti, s ktorými možno ľubovoľne nakladať – možno ich vystlať ako koberec v národnej trikolóre, alebo ich zmraziť v okamihu večného pádu, vytvoriť z nich anti-súsošie, ktorého podstatná časť leží mimo zorného poľa diváka.
Aurel Hrabušický - Slovenský obraz (antiobraz), 20. storočie v Slovenskom výtvarnom umení
