Hlavne v osemdesiatych rokoch vznikali pod zatiahnutou oponou normalizačnej prevádzky umenia vynikajúce obrazy, sýtené existenciálnou prítomnosťou, farebným a veľkorysým maliarskym gestom a túžbou objavovať možnosti obrazu, ktoré skoro nikto vtedy a ani potom nevidel. Odtiaľ aj názov výstavy, ktorá by v tomto ponímaní mohla byť objavom ako pre slovenské, tak aj pre české publikum.
Komunistický režim zatemňoval myseľ a dušu väčšiny obyvateľov normalizačného Československa, umelcov nevynímajúc. Dotýkalo sa to predovšetkým tých, ktorí vstupovali na umeleckú scénu v poinvazívnych sedemdesiatych rokoch, teda aj našej vystavovanej maliarskej štvorice.
Osemdesiate roky síce priniesli postupné uvoľňovanie, v druhej polovici až euforické, čo sa prejavovalo veľkou mierou umeleckej aktivity, veľkými formátmi, výraznými farbami, jednoducho vybuchujúcou energiou, ale napriek tomu, „chyba“! Energia tejto postrácanej generácie presakovala výstavne na denné svetlo aj v týchto rokoch len sporadicky. Predtým boli výstavy zakazované alebo zvešiavané, čo si do sýtosti užil ako Václav Benda, tak Rostislav Novák.
A v okamihu, kedy sa naplno roztvoril priestor slobode, opäť „chyba“! Umenie vytrysklo ako rozzúrená sopka Vezuv postmodernou erupciou a vytečená láva nového umenia zatienila introvertne existujúcu a existenciálne zadumanú generáciu umelcov. Tá sa už potom výstavne nevzchopila k ataku výšin. To sa týka najmä Václava Bendu a Rostislava Nováka, pustovníkov mimo hlavných kultúrnych centier.
