Ako originálny tvorca obohatil dejiny povojnového umenia vo viacerých oblastiach, nielen ako výrazný umelec, ale aj ako inšpiratívny pedagóg, ktorý sformoval silnú generáciu súčasných vizuálnych umelkýň a umelcov na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a súčasne ako iniciátor a spoluzakladateľ Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach.
Juraj Bartusz sa narodil 23. októbra 1933 v Kameníne (okres Nové Zámky), v rodine kamenára Júliusa Bartusza a insitnej umelkyne Júlie Bartuszovej. V rokoch 1951 – 1954 študoval na Strednej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, kde stretol svoju budúcu manželku, sochárku Mariu Vnoučkovú Bartuszovú. V rokoch 1954 – 1958 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (prof. Josef Wagner a Jan Kavan) a v rokoch 1958 – 1961 absolvoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe (prof. Karel Pokorný a Karel Hladík). Od roku 1986 bol manželom spisovateľky a kunsthistoričky Jany Bodnárovej, s ktorou ho spájalo viacero umeleckých spoluprác.
Jeho umeleckým krédom bola slobodná kreativita a otvorené myslenie, nenechať sa limitovať ničím a nikým, ani svojím tradičným sochárskym akademickým vzdelaním. Na výtvarnú scénu nastúpil v slobodnejších šesťdesiatych rokoch 20. storočia a tie mu dali pevný základ experimentátorského prístupu, ktorý neopustil ani počas tvrdej normalizácie. Slobodná tvorba ho nabíjala silou, aby tak prekonal nepriazeň doby – komunizmu i neskoršieho „konzumizmu“, ako ho sám označil.
Kľúčovou témou Juraja Bartusza bol čas, časopriestor, pretavený do fixovania individuálnych stôp prostredníctvom umeleckého gesta. Svoj život i tvorbu prepojil s metropolou východného Slovenska – Košicami, kde hneď po pražských štúdiách našiel zázemie a nové príležitosti, ale aj duchovný odkaz medzivojnovej avantgardy a jej výrazných osobností (napríklad Antona Jasuscha a Júliusa Jakobyho). Ak by sme aspoň v krátkosti chceli pripomenúť jeho východiskové princípy, nesmú chýbať unikátne zobrazenia témy kozmu a kozmonautiky, kafkovské „umenie úradu“, časopriestorové plastiky generované rotáciou a počítačom z roku 1973 (!), časovo limitované kresby a maľby, maľby úderom, ako aj sústredenie sa na závažné etické, ekologické a spoločenské problémy.
Nesmieme opomenúť ani jeho moderné pomníkové a pamätníkové realizácie, vymykajúce sa vtedy povinnému socialistickému realizmu – predovšetkým osobitý pamätník Krompašskej vzbury v Krompachoch. Je autorom známeho celofigurálneho portrétu Júliusa Jakobyho, ktorého zobrazil ako neustále kráčajúceho svojrázneho maliara košickej moderny. V Bartuszovom umení, nech už ide o sochy, kresby, akcie, koncept, maľby, projekty či inštalácie, je naliehavo prítomný dôležitý ľudský i umelecký odkaz – nebyť apatickým, neustále reagovať a zaznamenávať to, čo sa okolo nás a v nás samotných deje.
Vladimíra Büngerová
