Alexander Ilečko (1937 – 2023) študoval maliarstvo a sochárstvo na VŠVU v Bratislave (1954 – 1961, prof. P. Matejka, J. Mudroch, F. Štefunko, R. Pribiš), ako mladý umelec bol Vladimírom Kompánkom navrhnutý na Herderovo štipendium – absolvoval rok na Akademie der bildenden Künste vo Viedni (1967 – 1968, prof. J. Avramidis).
Pred polovicou šesťdesiatych rokov 20. storočia objavil pre svoju tvorbu základný kompozičný a tvarový typ vychádzajúci z kmeňa stromu, pri štylizácii figúr sa inšpiroval hlavne poetikou neosurrealizmu. Tlmočil metafory ženstva v dreve a keramike: štíhlu preexponovanú vertikalitu svojich sôch odvodil z princípov morfológie kmeňa s výtvarným zdôraznením a priznaním jeho nerovností a prírodného charakteru, hrčí i jadier (Tri grácie, Irena, 1966). Biomorfnosť, asociácie rastu však prekryl štylizačný proces vedúci ku krajnej redukcii figuratívnosti a znaku i k následnému, aj keď dočasnému „kacírskemu“ vykročeniu z tradičných sochárskych pút (Pocta Hermannovi Brochovi, 1970, Polymúzický priestor, Piešťany; Lipa, 1967; Dub, Borovica, 1971; Moravany nad Váhom). V sedemdesiatych rokoch vytvoril sériu portrétov osobností slovenskej kultúry, venoval sa figurálnej tvorbe v keramike. Česť jeho pamiatke!
Alexander Ilečko: Pocta Hermannovi Brochovi. 1970
... Kým v šesťdesiatych rokoch vytváral Alexander Ilečko zauzľujúce sa znakové semifiguratívne – semiabstraktné – vertikály, v práci pre Polymúzický priestor v podobe veľkorysej sochárskej kompozície Pocta Hermannovi Brochovi (autor Smrti Vergília) sa dokázal vypnúť k nadštandardnému činu (1970). Kompozíciu tvorilo deväť samostatných prvkov vyskladaných z platní hobry natretej na bielo, situovaných v rade za sebou. Z počiatočnej kubickej formy sa vyčleňuje ženská figúra, ktorá sa mení na torzo a na konci mizne. Sled foriem prechádza od pozitívu k negatívu. Všetky časti sochár dômyselne vyrezal z úvodného kubusu, ktorý je vnútri prázdny, pričom silueta každého ďalšieho tvaru bola obsiahnutá v predchádzajúcom i budúcom tvare. Sochár veľmi pôsobivo, na základe metamorfózy a seriálovej permutácie tvaru uchopil všeobecne ľudskú tému, problém zrodu a zániku, procesuálnosti, premenlivosti života, zhmotňovania a odhmotňovania formy na pôdoryse toho, čo bolo sochárstvu vždy najvlastnejšie, oživovania matérie duchom. Tomáš Štrauss to považoval za predobraz konceptuálneho myslenia v soche: „Hodnota Ilečkovho gesta nie je vo vonkajškovo zdôraznenej literárnosti, vo filozofickej pripomienke času alebo iných všeobecných odvolaniach. Štrukturálno-analytický dej má svoj presný sochársky rozvrh tvoriaci konceptuálnu parafrázu (imanentné dopovedanie) každému zrejmej naratívnej nápovede.“ (z publikácie Bajcurová, Katarína: Slovenské sochárstvo 1945 – 2015. Bratislava 2017).
Katarína Bajcurová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia
