Je naším najoriginálnejším tvorcom, dejiny povojnového umenia obohatil vo viacerých oblastiach ako výrazný umelec a inšpiratívny pedagóg. Po roku 1989 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a neskôr spoluzakladal Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach, kde „vykresal“ silnú generáciu súčasných vizuálnych umelcov a umelkýň. Jeho umeleckým krédom je slobodná kreativita a otvorené myslenie, limitovať sa nenechal ničím a nikým – ani svojím klasickým sochárskym vzdelaním, ktoré získal v Prahe počas ťažkých päťdesiatych rokov.
Juraj Bartusz so sochou Júliusa Jakobyho, okolo roku 1985. Foto – Zdeněk Smieško
Na výtvarnú scénu nastúpil v liberálnejších šesťdesiatych rokoch, ktoré mu dali pevný základ v podobe nezávislého prístupu k umeniu. Ten neopustil ani počas tvrdej normalizácie – vždy ho bude sprevádzať a dávať mu silu, aby prekonal nástrahy doby (komunizmu, ale aj „konzumizmu“). Bartusz je typom umelca, v ktorom sa vzácne mieša a vrství istá dávka údernosti, živelnej energie s vysokou miernou citlivosti až krehkosti, rovnako ako u „nežného barbara“ Vladimíra Boudníka.
Pre Bartusza je kľúčová téma – čas, časopriestor, pretavený do fixovania individuálnych stôp prostredníctvom umeleckého gesta. Svoj život i tvorbu prepojil s metropolou východného Slovenska – Košicami. Tu hneď po pražských štúdiách našiel zázemie a nové príležitosti, ale aj duchovný odkaz medzivojnovej avantgardy a jej výrazných osobností. Ak by sme aspoň v krátkosti chceli pripomenúť jeho východiskové princípy, nesmú chýbať unikátne zobrazenia témy kozmu a kozmonautiky, „umenie úradu“, časopriestorové plastiky generované rotáciou a počítačom z roku 1973 (!), časovo limitované kresby a maľby, maľby úderom, sústredenie sa na závažné etické a ekologické problémy.
Juraj Bartusz, Foto – Zdeněk Smieško
V šesťdesiatych rokoch v slovenskom sochárstve rozvíjal jednoduchý monumentálny, geometrický tvar, ozvláštnený rytmickým pohybom alebo jeho náznakom, cez formálnu i obsahovú razanciu ho aktivizoval vnútorným napätím. Platí to predovšetkým pri abstraktných kompozíciách vytvorených pre sympózium v kove v Košiciach (mnohé z nich boli počas normalizácie označené ako „ideologicky závadné“ a štátny aparát ich nariadil odstrániť a zničiť). Bartusza oslovil univerzálny jazyk geometrie, racionálne umenie, no nepodľahol jeho technickým, chladným nástrahám, zjemňoval ho, poetizoval, priam poľudšťoval tým, že prepojil racionálne s emotívnym, predmetné s neviditeľným, geometrický tvar s ľudskou figúrou.
Neskoršie sa mu stane zásadným gesto – akčný moment, dôležitý už pri samotnom sochárskom procese, ktorý premení na variácie záznamov subjektívnej psychofyzickej aktivity. Významnú úlohu pri tom zohráva autorská koncentrácia, napätie pred výkonom, následne výbuch energie a materiálová fixácia ako záznam procesu – stopy v čase a priestore. Ďalej spomeňme jeho moderné pomníkové a pamätníkové realizácie, vymykajúce sa vtedy povinnému socialistickému realizmu – predovšetkým osobitý pamätník Krompašskej vzbury. Bartusz je autorom známeho celofigurálneho portrétu Júliusa Jakobyho, ktorý zobrazuje neustále kráčajúceho svojrázneho maliara košickej moderny. V Bartuszovom umení, či už ide o sochy, kresby, akcie, koncept, maľby, projekty, inštalácie, je naliehavo prítomný hlavný autorský odkaz – nebyť apatickým, neustále reagovať a zaznamenávať to, čo sa okolo nás a v nás samotných deje.
Vladimíra Büngerová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia
