Nedožité sté výročie narodenia Mariána Čunderlíka predstavuje dôležitý moment na pripomenutie tejto významnej osobnosti a tvorby v dejinách slovenského výtvarného umenia 20. storočia.
Marián Čunderlík sa narodil 31. januára 1926 v Motyčkách pri Banskej Bystrici. Študoval maľbu u prof. Jána Mudrocha na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave a v rokoch 1948 – 1953 pokračoval v štúdiu na oddelení monumentálnej maľby u prof. Ľudovíta Fullu a prof. Jána Želibského. Na konci 50. rokov patril k mladej generácii autorov, ktorá sa napriek všetkým prekážkach v dobe diktátu socialistického realizmu snažila nadviazať na predvojnovú avantgardu a obnoviť myšlienky moderného umenia. Čunderlík paralelne s umelcami Skupiny Mikuláša Galandu solitérnym spôsobom rozvíjal myšlienky európskej a slovenskej moderny, tak povediac „mimo hlavného prúdu“.
Po absolvovaní štúdia sa inšpiroval Modiglianiho portrétmi, v maľbách a grafikách sa sústredil na motív ženských polfigúr. Jednotlivé cykly nazval Nevestami, Ždiarankami či Matkami ako odkaz na tradíciu našej medzivojnovej avantgardy, ktorá vychádzala aj z ľudového umenia a folklóru. Pre Čunderlíka bol hlavnou inšpiráciou kubizmus Pabla Picassa, v kompozičnej skladbe a vo farebnosti prirodzene vnímame aj silné stopy jeho pedagóga, maliara Ľudovíta Fullu. Prvú monografickú výstavu Mariána Čunderlíka v roku 1958 v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka po ôsmich hodinách od otvorenia politická cenzúra zatvorila a jeho umenie označila za formalizmus.
Čunderlík sa od figúry postupne dekonštrukciou pevného tvaru pod vplyvom abstraktného myslenia dostal k nepredmetnému umeniu v cykloch Architektonické a Archaické figúry, ktoré predstavujú prechod či hranicu medzi figúrou a abstrakciou. V poslednom zmienenom cykle sa prihlásil k informelu – silnému povojnovému hnutiu v európskom umení, ktoré sa odvrátilo od zobrazovania reality k subjektívnemu vnútornému prežívaniu, k existenciálnym témam a oslobodilo umenie od akejkoľvek väzby na predmetný svet. V tomto období pracoval s farbou ako s matériou alebo hmotou, zasahoval do nej gestom, vrstvil a lial ju, odtláčal do nej predmety v psychofyzických záznamoch v podobe štruktúr nepravidelných tvarov. Podľa historičky umenia Márie Oriškovej majú skôr meditatívne a lyrické hodnoty, než by expresívnym jazykom tlmočili existenciálne problémy.
Ich prítomnosť zaznamenávame až v neskorších Čunderlíkových cykloch Kože a Zrkadlá zo začiatku 60. rokov. Čunderlík sa zúčastnil aktivít a výstav tzv. neverejných Konfrontácií (Bratislavských konfrontácií), ktoré v našom prostredí etablovali abstrakciu štrukturálnych hodnôt. Pripomeňme, že socialistická ideológia abstraktné umenie považovala za nebezpečného triedneho nepriateľa, import buržoázneho myslenia. V druhej polovici 60. rokov sa Čunderlík od emotívnosti prihlásil k racionálnemu jazyku geometrie (cyklus Topografie, 1967; cykly Variácie a Satelity, 1969 – 1970), ktorý predstavuje záverečnú etapu jeho tvorby.
V roku 1972 bol vylúčený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, vtedy sa utiahol do ústrania a žil v Demänovskej doline, prestal systematicky tvoriť a vystavovať. Komplexné spracovanie jeho súborného diela a zároveň rozsiahlejšie samostatné výstavy sa uskutočnili až po takmer dvadsiatich rokoch od jeho tragického odchodu zo života v roku 1983. Slovenská národná galéria v Bratislave pripravila Mariánovi Čunderlíkovi výstavu (1992) a vydala katalóg v kurátorskej koncepcii Márie Oriškovej a Aurela Hrabušického.
Diela Mariána Čunderlíka máte možnosť vidieť v expozícii Zbierky Linea.
