Čo si ceníte na tvorbe Adama Szentpéteryho? Čím je tento výtvarník jedinečný?
Predovšetkým ide o ucelený dlhodobý program na poli geometrickej abstrakcie. Dokázal sa po absolvovaní bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení vrátiť na rodný Gemer – do Rožňavy, a v tomto prostredí vydržať a vytvoriť autentický maliarsky jazyk, kde základnými kameňmi jeho obrazového systému sú línia, plocha a farba. Obzvlášť kombinácia obľúbenej kadmiovej žltej a červenej – ich vzájomné napätie a pulzovanie. Nakoniec nesmierne dôležitá je aj jeho úloha pedagóga (čo, bohužiaľ, na výstave nevidno). Adam Szentpétery bol spoluzakladateľom novej Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení TU v Košiciach, kde vyše dvoch desaťročí viedol Ateliér súčasného obrazu a vychoval niekoľko generácií nových talentov.
Ako ste výstavu koncipovali? Ide o prierez celým dielom?
Výstava je síce v retrospektívnom zostrihu posledných dvadsiatich rokov od roku 2007 až do roku 2026, ale sumarizuje jeho celkovú maliarsku dráhu za posledných štyridsať rokov. Spolu s autorom sme vybrali päť nosných obrazových sérií, ktoré rozvíjal paralelne. Ide o Stlačené priestory, Kompozície v pravom uhle, Partitúry a nosné kruhové či eliptické cykly diel s hustou štruktúrou a ilúziou 3D v obraze pod názvami Deformácie a Network (posledný dal názov aj celej výstave). Takže obrazové štruktúry v troch základných smeroch a „zakrivenie“ priestoru na dvojrozmernej ploche – to sú kľúčové momenty pre súčasnú výstavu Adama Szentpéteryho. Patrí k tomu najlepšiemu v sfére geometrickej abstrakcie v strednej Európe – spolu s Imre Bakom, Dórou Maurer, Zdeňkom Sýkorom či Alojzom Klimom, z jeho generácie spomeniem aspoň Máriu Balážovú a Viktora Hulíka.
Poznáte Adama Szentpéteryho už dávnejšie? Odkedy sledujete jeho tvorbu?
Výstava je aj výsledkom nášho dlhoročného priateľstva, takmer štyridsaťročného. Od konca 80. rokov minulého storočia sledujem jeho tvorbu, pripravoval som mu aj jeho prvú samostatnú výstavu v Tatranskej galérii v Poprade v roku 1994. Kurátorsky som s ním pripravil aj niekoľko posledných výstav – Danubiana 2018, Galéria Jána Koniarka v Trnave 2023, Schemnitz galéria Banská Štiavnica 2023 či Vasarely múzeum v Budapešti 2023–24. Nakoniec sme spolu boli pri zakladaní už spomínanej katedry umenia v Košiciach, kde sme istý čas spoločne aj pôsobili.
Má Slovensko v súčasnosti veľa výnimočných výtvarníkov?
Určite má, aj s presahom na medzinárodnú scénu. Uvediem aspoň nedávnu výstavu Romana Ondaka v pražskej Kunsthalle, momentálne realizovanú výstavu Márie Bartuszovej v Múzeu umenia v Olomouci či kľúčovú retrospektívu Stana Filka v Museum der Moderne v Salzburgu (nad ním je Georg Baselitz a Mária Bartuszová už v stálej expozícii), neďalekú menšiu výstavu Jula Kollera v Rupertine a pod. Tento rok som pripravil spoločnú francúzsko-slovenskú výstavu v Olivier Waltman Gallery v Paríži za účasti Michala Černušáka, Viktora Freša, Michala Mráza a Natálie Šimonovej (aktuálne finalistky Ceny Oskára Čepana 2026) a ešte prebiehajúcu retrospektívu maliara Bohdana Hostiňáka v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne. Toľko v skratke.
V čom vidíte dnes poslanie práce kurátora a vôbec – výtvarného kritika? Vy ste študovali na FFUK – čo vám toto štúdium dalo?
Oficiálne som skončil odbor veda o výtvarnom umení, čo je čarovné prepojenie vedy a umenia (možno preto sa venujem aj oblasti geometrického umenia). Absolvent môže byť výtvarný kritik – žurnalista, kurátor výstav či zbierok, múzejník, pamiatkar, pedagóg či akademický výskumník. Ja som väčšinu svojho života strávil v galerijnej oblasti ako historik umenia a kurátor. Na študentské časy v Bratislave spomínam s istou nostalgiou a pocitom absurdity zároveň.
Študovali sme maľbu z čiernobielych reprodukcií, z Devína sme pozerali cez ostnatý drôt, nemohli sme si ísť pozrieť originály Caravaggia, Tiziana či Rembranta aspoň do Viedne. K tomu množstvo zabitého času: vojenská príprava dva roky, marxistické prednášky a semináre, telesná výchova… Ale aj prvé operné skúsenosti, talianski režiséri v kine Mladosť, školské exkurzie v Čechách, Chór vážskych muzikantov a Pražský výběr, večierky na Mlynoch. Veselo bolo a štúdium bolo toho súčasťou.
Ste rešpektovaný odborník, iste je o spoluprácu s vami veľký záujem. Ako si volíte umelcov, ktorým pripravujete výstavy?
Pri kurátorskej práci ide v zásade o dva typy výstav: kurátorský koncept či téma a potom výber umelcov či umelkýň, ktorí reflektujú danú tému, alebo individuálna výstava umelca/umelkyne, keď prebieha intenzívny dialóg medzi aktérmi, ako postaviť celý príbeh výstavy a samotný výber diel. Prirodzene je tam ešte mnoho produkčných prác – financie, granty, transport, poistenie diel, zápožičky, architektúra priestoru, tlačová správa, grafický vizuál atď. Okrem kurátorskej práce sa podieľam na niekoľkých medzinárodných projektoch napr. edukatívny projekt pre školy Artis, podporený aj EÚ, kde spolupracujeme s nemeckými, talianskymi a českými partnermi, či výskumno-výstavný projekt Green Bill s ekologickou problematikou na roky 2027–28. V krátkom čase vyjde obsiahla publikácia Tatranskej galérie v Poprade s mojou štúdiou Tatry – symbol a obraz. Takže – je toho dostatok.
Vy máte skúsenosť aj ako šéf galérie. Chápete teda plastickejšie – vďaka skúsenostiam – dnešnú situáciu manifestačného odmietania vedenia SNG? Neobávate sa bojkotu? Naša umelecká spoločnosť je rozdelená a momentálne prevažujú vášne, ktoré nerešpektujú profesionalitu a utlmujú prezentáciu hodnôt. Pocítili ste to pri príprave výstavy pre SNG?
Skutočne, súčasná spoločnosť je značne polarizovaná. Škoda, že sa to priamo premieta aj do kultúrnej obce. Po zvážení všetkých týchto skutočností som sa aj tak so Szentpéterym rozhodol pripraviť jeho výstavu v Slovenskej národnej galérii, lebo podľa mňa tam jednoducho patrí. Zároveň to vnímame aj ako reštart galérie a nastavenie normálneho chodu aj v medzinárodnom kontexte. Prirodzene, v istej časti výtvarnej obce (aj po značne nekorektnom článku v Denníku N) to vyvolalo isté sklamanie či pohoršenie – je to ich právo a postoj, rešpektujem to. Ale toto politikárčenie či nálepkovanie neprináša mnoho plodov, skôr ešte viac umŕtvuje našu – aj tak chudokrvnú – výtvarnú scénu.
