Myšlienka vytvoriť pre historický park Kaštieľa Strážky nový sochársky objekt, ktorý by prirodzene súznel s géniom loci, okolitou krajinou i tvorbou Ladislava Mednyánszkeho, sa zrodila v januári 2022. V koncepcii slovenského sochára Juraja Gábora, pripravenej v kurátorskej spolupráci Lucie Gregorovej Stach a Dušana Burana, sa od začiatku spájali tri svety – konkrétne miesto, maľba a sochárska skúsenosť. Slovenská národná galéria vytvorila s podporou Nadácie Tatra banky autorovi podmienky na uskutočnenie jeho predstavy a poskytla mu materiál, ktorý sa napokon stal základom realizácie. Samotný tvorivý proces trval neobyčajne dlho – od roku 2022 až do polovice septembra 2026.
Počas tohto obdobia sochárska práca nebola len prípravou plastiky, ale postupne sa stala súčasťou života kaštieľa a jeho parku, najmä v jarných a letných mesiacoch. Návštevníci mohli Juraja Gábora pozorovať priamo pri práci, sledovať pomalé odkrývanie tvaru a premenu bieleho ušľachtilého kameňa na obraz nahého ľudského tela, takmer pulzujúceho životom. Socha tak nevznikala niekde mimo pohľadu diváka, ale pred ním a na mieste, kde napokon zostala. Výsledkom tejto náročnej fyzickej i mentálnej práce je tradične, miestami až archaicky pôsobiaca figurálna kompozícia zo vzácneho kararského mramoru. Zobrazuje akt mladého muža, ktorému autor dal názov Pozorovateľ rieky.
Hoci definitívnu podobu výtvoru predstavuje socha, v jej genetickom kóde zostáva ukrytá maľba – a nielen maľba, ale osobitý spôsob maliarskeho videnia, blízky krajinárskemu pozorovaniu. Figúra mladého muža z bieleho mramoru, osadená priamo na trávniku, sa stáva súčasťou krajiny a zároveň jej pozorovateľom. Voľnou inšpiráciou sa pre sochára bola Mednyánszkeho maľba Hornád (Detail lesa s aktom), datovaná približne do roku 1896 (Magyar Nemzeti Múzeum, Budapešť).
Rovnako ako Mednyánszky, aj Gábor necháva ľudskú postavu vstúpiť do priestoru prírody tak, že hranica medzi telom a krajinou sa začína rozplývať. Mladý muž síce pozoruje rieku Poprad, park a okolitý svet, ale zároveň je sám námetom umenia – a pozorovaným. Toto zauzlenie naznačuje prítomnosť viacerých, na prvý pohľad neviditeľných odkazov v soche na Gáborovu monumentálnu landartovú inštaláciu Zraková pyramída (2015 – 2020, Súľov), v ktorej okrem iného zhmotnil lúč videnia a pritom zachoval tajomstvo ľudského zraku.
Pozorovateľa rieky tak možno vnímať ako tiché pokračovanie Mednyánszkeho pohľadu na krajinu – pohľadu, v ktorom príroda nie je iba pozadím ľudského príbehu, ale jeho rovnocenným partnerom. Po viac než storočí sa motív postavy v krajine vracia do Strážok v inom médiu a z iného materiálu. To, čo kedysi vzniklo na plátne ako okamih videnia, dostáva dnes hmotu, objem a váhu kameňa. Mladý muž stojí v tráve, obrátený tvárou k rieke. Jeho nehybnosť však nie je nečinnosťou. Je to sústredenie, čakanie a pozorovanie – výnimočný stav kontemplácie tu a teraz.
Vladimíra Büngerová
SNG a Juraj Gábor ďakujú Tatrabanke za podporu projektu.
